FARÁR, CHCEM SA ZMENIŤ... NAOZAJ?

            Raz sa ma pýtala istá redaktorka: „Pán farár, ako to robíte v tých Žakovciach, že tí ľudia sa vám tam tak zmenia?!“ „No, v prvom rade ich učím ďakovať a dávať.“ Nerozumela. „Brať vedia špičkovo, to sa učiť nepotrebujú. Ale keď sa naučia ďakovať a dávať, potom sa môžu vrátiť do normálneho spôsobu života.“
            A porozprával som jej nasledujúci príbeh: jeden deň som si našiel v posteli chlapa. Prišiel cez deň a uložil sa v mojej posteli. Bola už noc, a tak som si položil na zem vetrovku a vyspal sa. Ráno, keď som sa zobudil, som sa opýtal: „Ako sa voláš?“ „Jožo.“ „Jožo, povedz mi niečo o sebe.“
            Rozrozprával sa. Nadával pritom na ženu, na deti, na mamu, na svokru. Oni všetci môžu za to, že je na tom teraz tak, ako je, že pije... Všetci boli vinní, len on bol neviniatko.
            Hovoril: „Chcel by som zmeniť svoj život.“ „Dobre,“ povedal som mu. „Chlapi ti istotne povedali, že ja na rečičky nie som. Verím skutkom. Položím ti prekonateľnú prekážku, a ak ju prekonáš, myslíš to vážne. Ak ju neprekonáš, kecáš ako mnohí pred tebou a budú i po tebe...“ „Aká je tá prekážka?“ opýtal sa. „Pôjdeš na protialkoholické liečenie.“ „Čože? To nemá zmysel,“ vyhováral sa. „Úspešnosť takejto liečby je veľmi nízka...“ „To nechajme na odborníkov, nakoľko je tá liečba úspešná... Pre mňa je to však signál, že sa chceš zmeniť. Že chceš so svojím životom naozaj niečo urobiť.“ „Farár, to je zbytočné...“
            Na druhý deň prišla jeho žena. Bola veľmi napálená. „Vy ste farár?“ opýtala sa. „Áno!“ „Vy nie ste ani farár, ani človek...“ A opľula ma. Utrel som si slinu z líca a slzu zo srdca. Navonok neplačem. Otec nás naučil neplakať.
            Jožo na to liečenie nakoniec išiel.
            Keď sa vrátil, zhruba o rok sme spolu murovali. Ja som muroval krivo, chlapi sa smiali: „Farár, ideš mimo šnúrky...“ „To nič, to je len pre svine, to zavakujeme...“ Zrazu z Joža vyšlo: „Farár, ublížil som svojej mame. Aj svokre som ublížil...“ „Čo si to povedal?“ zadivil som sa. Po roku už uvažoval inak. „Polož kelňu!“ povedal som mu. „Farár, musím domurovať...“ „Teraz polož kelňu! Rok som čakal, kým začneš uvažovať opačne. Kým začneš vidieť, komu ubližuješ, a nie iba, kto ubližuje tebe.“
            „Jožo, teraz prišla tá chvíľa. Mal by si zájsť za manželkou.“ Skoro mu kelňa z rúk vypadla. Šiel. A onedlho sa vrátil. Plakal. Aj manželka plakala. So vzlykom mi povedala: „Pán farár, odpustite, že som vás vtedy opľula!“ „Pani, aj tak ste ma netrafili do oka. Ja som vám ešte v ten deň odpustil. Viem, čo to znamená mať doma alkoholika. Nemám to z knihy, mám to zo života...“
            Odchádzali od nás s muzikou. Opäť plakali. Pozeral som za nimi, dávajúc im požehnanie.
            Toto sú moje „deti“. Poslušné i neposlušné. Dakedy by som ich najradšej vymastil, ale sú moje...

(Marián Kuffa, Kazateľnica život)